„Joe?“
nereagoval.
„Joe!!!?!!??!“
zvreskla som.
„Hm?“
daroval mi jeden krivý úsmev.
„Prepáč, to
bude tým sťahovaním,“ posunula som sa bližšie a tuho ho objala. Vtedy som
začula mamu kričať. Rútili sme sa priamo do priekopy a nikto z nás s tým nemohol
nič urobiť. Začali mi po lícach stekať
slzy a auto sa prevrátilo na druhú stranu. Žiadne airbagy? Prečo sa nespustili? Začala som plakať ešte viac.
Nikto z nich sa ani nepohol, dokonca ani Joe.
„Mami!!
Mami!!“ kričala som, no nepomáhalo to. Dodávka, čo išla za nami zastala
a dvaja muži sa rozbehli k autu. Snažila som sa otvoriť dvere,
búchala som do skla a zmocňoval sa ma panický záchvat. Videla som ako ten
vyšší telefonuje a náruživo gestikuluje rukami. Druhý sa zohol
k autu. Niečo sa mi snažil vysvetliť, ale ja som ho aj tak nepochopila.
Panika mi nedovolila myslieť normálne. Plakala som, kričala a triasla sa
od strachu. Nechcela som nič iné len dostať sa von, znovu sa nadýchnuť.
V pozadí som začula hukot sirény. Prišli policajti spolu so sanitkou
a záchranári bežali k autu. Mohutný muž mi naznačil, aby som sa
stiahla a rozbil sklo na okne.
„Si
v poriadku?“ nahol sa ku mne. Neodpovedala som. Stále som plakala, niečo
bránilo prehovoriť.
„Podaj mi
ruku, prosím,“ pozrel na mňa. Mal láskavé oči a jemné strnisko. Podala som
mu trasúcu sa ruku a on ma vytiahol von. To už ku mne pribehli ďalší dvaja
a pomohli mi vstať. Posadili ma do sanitky, ale nechali otvorené dvere.
Vraveli, že môžem ísť s Joeom a rodičov odvezú spolu.
„Si len
v šoku, ale zoberieme ťa ešte na pozorovanie, áno?“ spýtal sa záchranár, na
čo som len prikývla. Sanitka zobrala mňa aj Joea do nemocnice v Londýne a auto z dodávkovej služby zatiaľ nechali v sklade pokiaľ si neprídeme pre
veci.
„Nepotrebujete
niečo? Ešte ste sa nedotkla toho jedla,“ sestrička si sadla ku mne na posteľ.
„Nie,“
pošepkala som.
„Za chvíľu
budete môcť ísť za bratom, len čo sa preberie. Práve ho operovali.“
„A rodičia?“
skoro som nedýchala.
„Je mi to
ľúto,“ zosmutnela a ja som sa znovu rozplakala. Rukou som zovrela plachtu
a otočila som sa na druhú stranu. Nenávidela som keď niekto videl, že
plačem. Sestrička sa zdvihla, povzbudivo sa usmiala a odišla. Nejako mi
nič nedochádzalo, strach stále nezmizol, myslela som len na paniku. Nevedela
som si predstaviť, že pred chvíľou som bola s celou rodinou, chceli sme sa
presťahovať do Londýna a teraz tu zrazu nie sú. Ostala som sama
s Joeom. Prudko som vstala a obula si nemocničné papuče vedľa
postele. Slzy mi stále nezmizli s tváre a nemohla som nájsť ani
Joeovu izbu.
„Prosím vás,
kde je izba Joea Torrensa?“ zastavila som mladú sestričku. Ukázala mi dvere na
konci chodby. Zatajila som dych, keď som si spomenula aká som bola ráno. Pomaly
som otočila kľučkou vošla do Joeovej
izby. Nebola o nič lepšia ako moja, lenže s výhľadom na Londýn.
„Louisa!
Lou! Som hrozne rád, že ťa vidím,“ nadšene vykríkol ako ma zbadal, ale úsmev mu
hneď zmizol z tváre. Všimol si, že som plakala, možno vyčítal z mojej
tváre strach.
„Rodičia pri
tej autonehode zomreli,“ oprela som sa o stenu a pozerala priamo pred
seba. Joe nič nehovoril, len šokovane hľadel na mňa. Sadla som si na jeho
posteľ a zakryla sa jeho perinou. Konečne som ho mohla objať.
„Lou, to
bude dobré, zvládneme to,“ hladil ma po vlasoch. Takto sme spali, len keď sme
boli deti. A ešte teraz.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára