Change my mind (7)

„Ako dlho ešte budem zvoniť?“ spýtal sa veselo.

„Kým... sa nevrátim do toho bytu?“ nevinne som mu predložila situáciu.

„A kde si teraz?“

Obzrela som sa okolo seba, ale nepoznávala som ani obchod s topánkami, domy postavané do presného radu ani kaviarne rozmiestnené po rôznych miestach. 

„Neviem,“ priznala som potichu.

„Dobre, hmmm, a čo vidíš okolo seba?“ opísala som mu celú ulicu a on vzdychol. Vedela som si ho predstaviť, ako si práve bezradne prehrabol kučeravé vlasy a sadol si naspäť do auta.

„Spýtaj sa na názov ulice, budem stále na telefóne,“ povedal a ja som sa spýtala prvého dievčaťa, čo som zbadala.

„Čo za to?“ drzo mi odpovedala. Naozaj sú v Londýne všetci takýto, alebo som len natrafila na nesprávnych ľudí?

„Chceš telefonovať s Harrym Stylesom?“ spýtala som sa milo, zatiaľ čo Harry začal hlasno protestovať. Zasmiala som sa a podala jej telefón. Začala kričať a náruživo vysvetľovať Harrymu ako sa dostane na ulicu kde som práve stála. Nadšene pri gestikulácií mávala rukami a ja som sa smiala. Harry musel byť v šoku, keď sa ho ešte snažila zdržať, ale po chvíli mi podala telefón späť.

„Zložil,“ smutne sklonila hlavu, bez akéhokoľvek náznaku drzosti.

„Aha,“ dodala som. Ona sa len otočila a zmizla v dome naproti. Stavím sa, že pozorne sledovala celú ulicu z okna. Občas som zazrela ako sa pohol záves na jednom z poschodí. Zrazu dorazilo auto a Harry mi otvoril dvere. Zrejme veľmi nechcel vystupovať, ale po tom čo som urobila sa mu ani nedivím.

„Ahoj,“ povedal s jemným úsmevom na tvári a podal mi ruku, aby sme sa oficiálne predstavili. Všimla som si, že si ma premeriava, zatiaľ čo ja som sa naňho skoro ani nepozrela.

„Je nezvyk, že som v aute s tebou a volám ťa Lou, pretože si potom okamžite predstavím Louisa,“ až vtedy to prišlo divné aj mne, myslím naše mená.

„Takže do ktorého parku ideme?“ snažila som sa zmeniť tému.

„Keďže bývaš hneď vedľa toho najlepšieho parku v meste, bol som nútený zmeniť plány a zobrať ťa niekam kam zrejme nebudeš chcieť ísť,“ povedal a záhadne sa uškrnul, skôr pre seba.

„Kto vie, takže ďalšie prekvapenie, že?“ povzdychla som si a zapla si pás, ktorý sa doteraz hompáľal na mojej strane.

„Prečo vlastne nenávidíš prekvapenia?“ spýtal sa, ale mne sa to nechcelo hovoriť, nechcela som na človeka s ktorým sa nepoznám vybaliť, všetko čo ma trápilo hneď a naraz. Bála som sa, že to nepochopí, že mi povie, že som hlúpa, pretože presne tak som sa niekedy cítila. Hlavne od vtedy, čo som telefonovala s Paulom a vzala som prácu ako Joe. Vzala som do rúk zrkadlovku, čo mi visela na krku a odfotila Harryho, čím som sa vyhla odpovedi.

„Vlastne chcela som sa ti ospravedlniť za to dievča, nemala som...“ povedala som na konci cesty, keď som zbadala miesto kam ma bral, jeho dom. Nemal pravdu, išla by som aj keby som to vedela. Možno preto, že som tam už bola. Aj keď bola tma, pamätám si ako som išla po vlhkej tráve, vchádzala do veľkých tmavomodrých dverí a kráčala na poschodie do jeho izby. Presne tak sme išli aj teraz, ale ukázal mi aj zvyšok domu. Malú kuchyňu, obývačku, jedáleň a izbu pre hostí a všetko zariadené akoby to nenavrhoval on. Dokonca čisté, akoby ani nebýval v tomto dome.

„To je v pohode, bolo to vtipné,“ zasmial sa a odvrátil zrak. Nachvíľu sa pozeral do okna a nevenoval mi pozornosť.

„Nie som taká ako si si ma predstavoval, že?“ spýtala som sa potichu.

„Nie, to nie si,“ poznamenal, „Ale myslím to v dobrom. Čakal som, že budeš kultivovaná, priateľská, dokonalo oblečená, namaľovaná a vždy s úsmevom na perách,“ povedal na koniec. Nechápavo som sa naňho pozrela.

„Myslím, že ťa nechápem,“ povedala som zvláštnym tónom z ktorého sa nedala vyčítať ani jedna emócia.

„Som rád, že nie si taká, pretože zatiaľ bolo také každé dievča, ktoré som niekam pozval. Boli len krásne a prázdne,“ povedal.

„Myslel si si, že sa postavím na hlavu lebo si Harry Styles?“ zasmiala som sa a on sa na mňa pozrel s odutým výrazom.

„Čo tým chceš povedať, som osobnosť,“ povedal ironicky a ja som ho odfotila. Vystihla som dokonalý moment.

„Prečo si ma stále fotíš?“ spýtal sa podráždene, no stále s vtipom v hlase.

„Pretože rada fotím a ty si ma zastihol s foťákom v rukách, takže máš smolu,“ usmiala som sa a cez otvorené okno vybehla do zadnej časti záhrady. Všetky Londýnske domy ju mali, aj ten Louisov, aj keď vôbec neviem prečo som na to pomyslela práve teraz a opäť som si pripadala hlúpo. Sadla som si pod strom a odfotila oblohu, pričom mi okamžite začali slziť oči z oslepujúceho svetla. Harry prišiel ku mne a postavil sa tak, aby bol nado mnou tieň.

„Ďakujem,“ povedala som uslzene a so smiechom naraz, keď si sadol vedľa mňa. Opreli sme sa o strom a viedli zbytočné reči o všetkom. Jediné, čo sme vynechali bola sláva a kapela. Nepotrebovala som niečo čo sa dá nájsť na internete a ani to, aby mal príležitosť sa chváliť.

„Som rád, že si tu,“ vyšlo z neho zrazu a ja som nevedela, čo povedať. Namiesto dôstojnej a prijateľnej odpovede som si oprela hlavu o jeho rameno, keď som začula húkanie sanitky. Niekoho z vedľajšieho domu odvážali. Videla som ako ho nesú na nosítkach a nakladajú do sanitky. Samovoľne sa mi pustil prúd sĺz, ktoré som nemohla zastaviť. Prestala som sa opierať o Harryho, už som viac nevnímala ani jeho hlas a rukami som si objala kolená. Cítila som ako sa mi trasie celé telo a nemôžem sa nadýchnuť. Stále som len plakala.

„Lou!“ začula som zvuk, ktorý bol pre mňa vzdialený asi ako vánok vo vetre. Nevládala som sa na to sústrediť. Zatvárali sa mi opuchnuté oči od plaču a stále som sa triasla. Schúlila som sa na trávu a ponorila sa do akéhosi spánku. Pamätala som si všetko, aj to ako ma znova viezla sanitka, Harryho ruku, čo ma nechcela pustiť aj doktora, čo rozprával niečo čomu som nerozumela. A keď som sa prebrala v nemocničnej posteli, znova som dostala strach. Nie o seba. Bola to skôr obava. Čo ak som v rovnakej nemocnici ako je práve Joe, kde zomreli rodičia?

„V akej nemocnici som?“ spýtala som sa namiesto pozdravu, začo som si vyslúžila len nechápavý pohľad.

„Neviem, keď sme prišli nebol som sa pozerať na vchod, aby som ti potom mohol odpovedať na takéto otázky, mňa dosť vystrašilo, to čo sa stalo. Myslím, že sme niekde na kraji, ale nemali tu žiadnu tvoju zložku, povedal som, že som tvoj priateľ,“ vystrašene na mňa pozrel a silnejšie mi stisol ruku. Až teraz som si uvedomila, že mi ju drží. Možno ju držal aj keď som spala, no až teraz som si uvoľnila zovretie ľavej ruky.