„Louisa, pohni si, lebo to nestihneme!“ zakričala mama
a ja som zbehla po schodoch.
„Bré áno,“
pozdravil ma práve prežúvajúci Joe.
„Chceš
palacinky?“ spýtal sa a posunul mi svoj tanier. Nachvíľu som sa zadívala
z okna a pozrela na mesto, ktoré som videla posledný krát. Diaľnica
pred naším domom, kde vždy skoro ráno prechádzali kamióny, záhradný domček s,
ktorého som spadla a rozrazila si bradu a nakoniec som sa pozrela na
mamu baliacu všetko čo ešte ostalo rozťahané po kuchyni.
„Čo ti je?“
štuchol do mňa a ja som strhla.
„Len, že, už
sa sem nevrátime,“ smrkla som a strčila si do úst obrovské sústo. Vždy som
veľmi chcela ísť do Londýna, ale nečakala som, že sa to takto skoro stane.
„Lou, Joe už
ste sa zbalili, máš všetko aj ty?“ povedala, pričom poslednú otázku smerovala
na mňa.
„Mami,
nemusíš všetko kontrolovať, všetko sme zbalili,“ žiarivo som sa uškrnula
a mama na mňa podozrivo pozrela. Poznala ma až príliš dobre. Vedela, že
nie som schopná čohokoľvek zodpovedného ani seriózneho, tak ma od malička
kontrolovala. Zato Joe bol presný opak, aj keď sme boli súrodenci, on bol vždy
rozumný. Nijako som to mame nezazlievala, vlastne som si na to skoro zvykla.
Skoro. Vyhodila som plastové taniere, čo sme kúpili, aby sme ráno nemuseli
baliť a šuchtavým krokom vyšla do kúpeľne na poschodí. Predstavovala som
si ako si zariadim izbu v Londýnskom byte. Pustila som vodu a začala
som nahlas spievať Look after you. Neviem prečo sa mi tá pesnička páčila,
nehodila sa ku mne, ale aj tak mala na mňa akýsi zvláštny, mimozemský,
nadprirodzený vplyv.
If I don´t say this now, I will
surely break.
As I´m leaving the one I wanna stay.
Forgive the urgency, but hurry up and say.
My heart has started to separate.
Rada som
spievala, ale nedávala som to najavo. Niekedy som si predstavovala vypredanú
halu plnú ľudí, čo prišli len kvôli mne, ale tým sa moja predstava rozpývala.
Zabalila som sa do poslednej modrej osušky čo sme ešte nezbalili, kým som si začala čistiť
zuby. Nechcelo sa mi odchádzať. Bolo mi dobre v mojom malom svete menom
Doncaster, pretože som bola príliš lenivá chodiť a robiť závažnejšie
rozhodnutia. Tak ako zvyčajne, nezaujímala som sa o niečo, čo som sama
nechcela.
„Hej, Joe,
vypadni!“ zakričala som naňho len čo strčil hlavu do kúpeľne, takže okamžite
zatvoril.
„Daj mi
svoju osušku!“ kričal, lenže tento raz spoza dverí.
„Nemám tu
oblečenie. Choď sa zahrabať!“ vypľula som pastu a povedala rozzúrene.
„A kde máš
oblečenie, prinesiem ti ho,“ nervózne som poklepkávala nohou a rozdrapila
dvere.
„Neviem,
práve preto si ho idem pohľadať,“ odsekla som. Hneď som vletela do svojej izby,
kde bolo všetko tak upratané, že som skoro dostala srdcový infarkt. Otvorila som krabicu na ktorej bolo
hrubou čiernou fixkou napísané jedno slovo, Oblečenie. Na vrchu sa povaľovali
kárované tepláky a vedľa nich svietilo čiernobiele pásikavé tričko. No, toto bude výber storočia! Vážne Lou? Schmatla som oblečenie, obula si pohodlné
tenisky, bohužiaľ bez ponožiek, pretože som ich nemohla nájsť. Svižným krokom
som vykročila z mojej starej izby a hodila osušku po Joeovi, ktorý
práve schádzal po schodoch.
„Nie je
začo!“ zaškerila som sa.
„Louisa, buď
užitočná a odnes si svoje krabice do auta!“ prešla okolo mama
s krabicou “Jedlo“. Neochotne som sa vrátila na poschodie
a poodnášala všetko, kým neostala moja izba úplne prázdna. Na stenách
neviseli obrazy, nikde žiadne poličky, čo som úhľadne rozmiestila po celej izbe
ani kaktusy o ktoré som sa jediné dokázala postarať. Nasadla som do auta
a pozorovala ľudí z dodávkovej služby ako obchytkávali naše krabice.
Strkali ich do auta a ja som sebecky premýšľala nad svojim majetkom, kým otec
štartoval auto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára