Change my mind (3)

Soo, mám dopredu napísaných dosť veľa častí na pridávanie, takže sa tu teraz časti objavia asi vždy veľmi skoro. A myslím, že vás poteším aj tým, čo už asi tučíte z obrázka.

„Môžete odísť, ale Joe tu ešte bude musieť ostať.“

 Na znak súhlasu som prikývla a konečne vyšla z nemocnice. Čaká ťa Londýn, Lou! Chytila som prvý taxík a nadiktovala mu adresu nového bytu, kde sme sa mali presťahovať. Pozorovala som Big Ben, Temžu a nakoniec sme dorazili až k Hyde parku. Presne oproti som mala bývať. Rodičia to vybrali skvelo, chceli pre nás dobrý život. Odomkla som dvere a neisto prekročila prah. V celom dome nebolo nič až na pár skriniek, umývadlá a vaňu. Prešla som a k izbe s výhľadom na park. Vedela som, že mala byť pre mňa. Kúsok steny bol ako zimná záhrada zvnútra, kde sa dajú dať vankúše a pozerať sa na výhľad. Hádam, že to ani neviem opísať. Hlavu som si oprela o stenu. Lekár mi povedal, že ľudia po takýchto zážitkoch občas mávajú nezvládnuteľný strach a úzkosť. Dostala som na to lieky, ktoré som za žiadnu cenu nemienila použiť. Musím sa spamätať! Zrazu som začula Joeov mobil v mojom vrecku. Zobrala som ho schválne, pretože svoj som dala do niektorej z krabíc.

„Haló?“ ozvala som sa neisto neznámemu číslu. Keby som mala vybrať ešte horšiu vec ako majonéza, určite by to vyhralo zdvíhanie telefonátov od cudzích čísel. Nenávidela som to a okrem toho som vždy mala zlý pocit.

„Je tam Joe Torrens?“ spýtal sa mužský hlas. Zakašľala som a pokúsila sa napodobniť Joeov hlas. Toto je debilný nápad Louisa! Rovno som zahodila myšlienku, že by som sa predstavila ako Joe.

„Nie, ale môžete mu nechať odkaz,“ povedala som skoro profesionálne.

„Fajn, odkážte mu, nech sa dnes o šiestej u mňa ohlási. Nemali sme čas vyberať nikoho iného,“ nadiktoval mi adresu.

„Odkážem.“
„A odkážte aj , že dobre zaplatíme. Naozaj potrebujem, aby to Joe zobral.“

„Kto vlastne volá?“ spýtala som sa.

„Paul Higgins.“ Kto? Kto je Paul Higgins?

Bolo mi jasné, že budeme musieť zarábať, aby sme mohli platiť byt, účty, jedlo a samozrejme aj oblečenie. Rýchlo som vyletela z bytu a bežala k sťahovákom. Teraz sa mi konečne zídu Joeove veci! Plnou rýchlosťou som vrazila do akéhosi chalana s čiapkou a slnečnými okuliarmi, čo mu kvôli mne spadli na zem.

„Nemôžeš dávať pozor?“ osopil sa na mňa.

„Pozri je to moja vina, rovnako ako tvoja.“
„Nie, mala si dávať pozor,“ povedal zúrivo a ja som sa ironicky zasmiala.

„Vážne ti tak vadí, že som do teba narazila?“

„Neviem, podľa toho ako sa správaš, mi až tak nevadíš, ale za takých desať sekúnd keď si to uvedomíš...“

„Čo? Ja viem, že si Louis Tomlinson. Nebudem preto padať na kolená a rozhodne nečakaj ani nič podobné.“

Chvíľu na mňa zarazene pozeral až mi to bolo nepríjemné.

„Fajn, koniec, prestaň na mňa civieť, zbohom Louis,“ zvrtla som sa na päte a potichu sa zasmiala.

„Počkaj, ako sa voláš?“ spravil pár rýchlych krokov, aby ma dostihol.

„To nemusíš vedieť.“
„Chcem to vedieť,“ usmial sa.

„A to neznamená, že to aj dostaneš? Takže si daj odchod.“
„Normálne sa len tak s ľuďmi na ulici nerozprávam.“

„A ja si mám toto akože vážiť?“ kyslo som sa usmiala, „Daj mi teda podpis, aby si bol spokojný a vypadni.“
Vytiahla som si z kabelky kúsok papiera s perom a podala mu ho. Rýchlo niečo naškrabal na papier a u úsmevom mi ho strčil do ruky.

„Škoda,“ dodal na koniec a rozbehol sa preč. Rozbalila som papier. Okrem svojho mena pripísal aj číslo. Idiot!

Ten obrázok som našla až potom ako som napísala časť, ale príde mi celkom výstižný pre môjho Tomlinsona. Dokonca aj keď si tam pridám tú namyslenosť a aroganciu. :D Mimochodom prepáčte, že som z neho urobila takéhoto idiota. :D