Change my mind (4)

Prechádzala som sa hodinu po meste, lebo som nikde nemohla nájsť sklad, kde boli naše veci, tak som sa tam rozhodla zavolať a vrátila sa do bytu. Všetky Joeove, moje aj veci rodičov priviezli trikrát rýchlejšie ako keď  som hľadala sklad. Najprv som pootvárala krabice, pretože som nevedela, čo kde hľadať, kým som nenašla Joeove oblečenie. Vytiahla som tričko s krátkym rukávom a čiernu mikinu, aby som doladila svoje alter ego, Joea. Hnedé vlasy som skryla pod čapicu a vyšla von. Sama som si priznala, že bude oveľa lepšie zobrať si taxík ako hľadať adresu, čo mi ten Paul diktoval a tak som stopla prvý, čo mi prišiel pod ruku. Zdalo sa mi, že cesta trvala sto rokov, ale čochvíľa sme zastali v akejsi štvrti pre nadmerne bohatých a taxikár mi ukázal na dom priamo predo mnou. 

(the best serial... it has nothing to do with the chapter, I just like this picture. )

Neisto som vystúpila a zazvonila.

„To si ty Joe?“ spýtal sa rovnaký hlas ako v telefóne. Jemne som si odkašľala.

„Áno,“ povedala som hrubším hlasom ako normálne. Tu určite majú všade kamery a ešte aj súkromné zavlažovanie. Ozvalo sa pípnutie a predo mnou sa otvorila veľká železná brána. Íha, dvor zázrakov! Potichu som sa zasmiala nad svojimi myšlienkami a kráčala dopredu priamo cez perfektne upravený trávnik. Posledný krát som skontrolovala svoje oblečenie a čiapku si narazila viac do čela. Všimla som si , že v dverách niekto stojí, tak som sa rozhodla nasledovať ho.

„Ahoj, ja som Paul, môžeš ma tak aj volať. Ohľadne tej práce, berieme ťa, takže poď dnu. V tomto dome teraz budeš aj tak tráviť väčšinu tvojho času,“ povzbudivo sa usmial a vzal ma dnu. Na gauči sedel nejaký chalan a znudene niečo ťukal do mobilu.

„Louis!“ okríkol ho Paul a on sa otočil. Louis? Počkať, ten Louis?

„Toto je tvoj nový bodyguard, keďže si chcel niekoho, kto by bol bližšie k tebe...“ nestihol dopovedať, pretože Louis mu skočil do reči.

„A to dvojmetrový Viktor rozhodne nebol,“ zaškeril sa.

„Toto je Joe,“ ukázal na mňa a Louis mi podal ruku.

„Si menší ako ja,“ premeriaval si ma.

„Záleží na výške? Stavím sa, že rozumu mám viac,“ usmiala som sa ironicky a on na mňa vypleštil oči.

„Fajn, Joe, páčiš sa mi. Idem, užite si to tu,“ povedal Paul a buchol dverami.

„Nepoznáme sa?“ spýtavo sa na mňa Louis pozeral.

„Nemyslím si,“ pokrútila som hlavou.

„A koľko máš vlastne rokov, keď si taký malý?“ štuchol do mňa povýšenecky. Pako!

„21, ale keď máme tráviť väčšinu týchto dní spolu, radím ti, aby si bol normálny. A teraz by si mohol ukázať moju izbu, aby som si sem mohol priniesť veci,“ povedala som odporne, trochu som prikrášlila svoj skutočný vek, ale očividne to zafungovalo.  Louis sa na mňa ublížene pozrel a potom ma zaviedol do hornej miestnosti v podkroví. Bola síce o tri triedy horšia ako zvyšok jeho domu, ale stále rovnako prepychová. Na bielych stenách neviseli žiadne obrazy, na tmavom mahagónovom nábytku nebolo nič okrem prachu a zo stropu visel kovový luster pripomínajúci konáre.

„Tu to máš,“ rukou ukázal vpred a povedal pre zmenu o niečo milšie.

„Vďaka.“

„Máš auto, alebo ti s vecami pomôžem ja?“ spýtal sa odrazu. Mala som chuť chytiť mu čelo, len tak pre istotu alebo utrúsiť akúsi poznámku, ale zdržala som sa akýchkoľvek komentárov.

„A plánuješ ma tam zavraždiť?“ zdvihla som obočie. On len pokrútil hlavou. Čo sa mu stalo? Možno si dal Xaxax a začal účinkovať až teraz.

„Fajn, mohli by sme hneď vyraziť, alebo nie?“ spýtala som sa, aby som ho veľmi nenútene dokopala k pomoci. Zase len prikývol a zniesol sa po schodoch. Mám to, sú v tom drogy! Určite to budú drogy!

Pomalými krokmi sme prišli ku garáži, kde si schovával svoje predražené auto. Donútila som sa nastúpiť na sedadlo spolujazdca a navigovala ho až k nášmu bytu do stredu mesta.