„Ďakujem,
že...“
„...som
ostal,“ dopovedal namiesto mňa a ja som prikývla. Nepripadalo mi správne,
to čo pre mňa urobil ani to, že zostal, ale nechcela som sa brániť.
„Panický
záchvat,“ pošepkala som s nádejou, že to zachytil. Nechcela som to
vysloviť nahlas, pretože aj keď som sa tomu bránila prišlo to. Lekári ma
varovali, ale ja som to nebrala vážne. Neverila som, že sa u ľudí po
autonehode môže objaviť niečo také.
„Takže toto
nebolo prvý krát?“ zarazil sa.
„Bolo.“
„A Joe
tiež?“ pokrútila som hlavou. On nezažil to čo ja, nevidel ako zomreli. On
zostal v bezvedomí, zatiaľ, čo ja som pozorovala záchranárov ako nás
všetkých odvážajú preč a vraky nášho auta.
„Prečo?“
spýtal sa jednoduchú otázku a predsa som si na ňu nevedela presne
odpovedať. Neviem, či to vyvolala sanitka, alebo to, že som sa zrazu cítila
inak a nemyslela na všetko čo sa stalo. Nechcela som poznať odpoveď.
„Rozprával
som sa s lekárom, hovoril, že sa panický záchvat spustí zvyčajne po
nejakom zlom zážitku,“ povedal a mňa zamrazilo už len pri slove panický
záchvat. Aj keď som nechcela v mysli som si to musela stále opakovať až
kým som neklesla späť na vankúš. Vedela som, že čaká odpoveď a ja mu to
budem musieť skôr či neskôr aj tak povedať.
„Autonehoda,“
povedala som potichu a bezprostredne a opäť sa chytila jeho ruky,
akoby som čakala, že mi pomôže vyslovovať slová, čo boli doteraz vo mne hlboko
potlačené. Na viac sa nepýtal, nechcel mi ublížiť. Povedal mi, že ma pustia
domov hneď, len sa musím obliecť a tak som spozorovala aj svoj nemocničný
plášť a náramok na ruke. Nachvíľu odišiel z miestnosti, aby som sa
mohla pripraviť na odchod. Do ruky na konci opäť vzala foťák. Odfotila som
nemocničnú miestnosť so strašidelným svetlom a zlou atmosférou, ale fotka
vystihovala situáciu, hovorila príbeh. Spravila som všetko, čo bolo treba,
lekári mi dali nejaké lieky určené na situácie, kedy sa budem cítiť, tak ako
som sa cítila. Musím ich nosiť stále zo sebou, čo mi nečiní nijaké zvláštne
potešenie, ale prežijem to. Stále som si opakovala, že niektorý sú na tom
horšie ako ja. Aj keď sme vyšli z nemocnice Harry ma stále držal za ruku,
ale nič nehovoril. Cítila som ťažkú napätú atmosféru medzi nami a hocikedy
keď som niečo chcela povedať, radšej som sa umlčala, no tento raz nie.
„Cítim sa
hlúpo, za všetko čo sa stalo a nemalo by sa stať na prvom rande a to,
že teraz nič nehovoríš mi ide na nervy,“ vyprskla som.
„Neviem čo
povedať, pozri, čo by si spravila ty v mojej situácií? Neodišiel som,
pretože zato stojíš, ak nie, ušiel by som preč. Tak?“ usmial sa na mňa.
„Tak čo?
Áno, Harry povedal si to správne,“ zasmiala som sa a naklonila sa, aby som
ho jemne pobozkala na líce. Otočil si ma k sebe akoby mu to nestačilo
a díval sa do mojich očí. Pobozkal ma a potom ma znova chytil za
ruku. Nastúpili sme do auta. Trval na tom, že ostanem pri ňom aspoň na chvíľu,
ale presvedčila som ho, aby ma odviezol do môjho bytu v centre. Vedela
som, že nemôžem ostať v jeho byte, už len kvôli Joeovi nie. Myšlienky na
Joea na opäť prihnali k Louisovi, na ktorého som rozhodne myslieť
nechcela. A nechcela som sa ani vrátiť, do mojej podkrovnej izby
v tom dome, kde som ostávala po dobu neurčitú. Vystúpila som z auta
a zamávala na pozdrav.
„Počkaj!“
zakričal za mnou a vystúpil. Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Ruku som
jemne zamotala do jeho vlasov, no nevedela som prestať myslieť na momentálnu
situáciu. Inštinktívne a pevne som sa odtiahla, no vzápätí sa usmiala, aby
si nemyslel, že sa niečo deje. Zatvorila som za sebou dvere a na poličke
nahmatala Joeov mobil. Pár zmeškaných hovorov z Louisovho čísla. Bola
nedeľa, vedela som ako sa vyhovoriť. Zavolala som mu späť a on na mňa celý
rozzúrený spustil svoj dlhý monológ.
„Myslel som,
že v nedeľu mám voľno,“ povedala som úplne pokojne na svoju obranu.
„Musíš si ho
vypýtať ak si o tom doteraz nikdy nepočul, pretože si vyrastal
v nejakom zapadákove,“ kričal a ja som mu mala sto chutí povedať, že
som z mesta kde sa narodil aj on. Nepovedala. Nechávala som si to na
neskôr, keď príde tá správna chvíľa.
„Nabudúce,“
zložila som zhnusená našou konverzáciou a znovu vyšla na ulicu. Bola už
tma, ale ja som vedela, že sa musím do Louisovho domu vrátiť práve teraz, aby
ma Harry ráno nehľadal, alebo nezavolal v nejakú zlú chvíľu. Rozhodla som
sa prejsť sa aj keď som vedela aké je to nebezpečné. Dom kde býval bol dosť
vzdialený od môjho bytu a v neznámych uličkách sa dá ľahko stratiť,
ale tento fakt som pominula a kráčala ďalej. Bola to asi hodina, čo som
prešla z mojej strany Londýna na tú jeho, ale svojej prechádzky som
v žiadnom prípade neľutovala. Posledný krát som skontrolovala čiapku
a zazvonila. Okamžite ma pustil dnu a ja som sa len pousmiala nad
jeho zachmúreným výrazom. Bez pozdravu, bez akéhokoľvek očného kontaktu, som
kráčala ku schodisku, čo viedlo k mojej izbe.
„Joe,
poradíš mi?“ spýtal sa zrazu, kým som bola otočená chrbtom.
„Záleží na
tom s čím,“ dokázala som vyprodukovať normálnu a nesarkastickú
odpoveď, zatiaľ čo ma napadalo asi milión dôvodov, prečo by potreboval pomoc.
PS: prepáčte za moju obrázkovú neoriginalitu... jednoducho sa mi páčil Zayn práve na tejto fotke... inak to nešlo... možno by som sa pokúsila vyhľadať si Stylesa alebo Tomlinsona, ale už keď som našla toto.... proste to inak nešlo... so prepáčte... pokúsim sa zlepšiť.
PPS: videli ste toto? ak nie tak pozerajte, lebo toto som si púšťala možno ešte častejšie ako best song ever :D
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára