„Počkaj ma
tu, idem si po veci!“ povedala som skôr ako vyhrážku aj keď som to tak nemyslela.
Po schodoch som doslova preletela a začala baliť všetky potrebné veci.
Narýchlo som sa balila do Joeovej obľúbenej cestovnej tašky a mávala
oblečením na všetky strany. Vlastne som zbalila všetko čo sa mi zmestilo
a skopla tašku dole schodmi. Veď kto by to nosil?
„Všetko?“
spýtal sa zarazene keď ma zbadal. Ignorujúc jeho otázku som odložila tašku do
kufra a prisadla si k nemu.
„Takže,
mohli by sme si pozrieť nejaký film, nie?“ spýtal sa znova.
„Ak chceš,“
mykla som plecami ako sme vchádzali naspäť do domu. Práve ma napadala dosť
závažná otázka. Ako dlho tu budem musieť
ostať? Všetkému som prestávala rozumieť, tak som iba mlčky sedela
a pozerala nejaký film, čo vybral aj keď ma to nebavilo.
„Čo rád
robíš?“ spýtala som sa ho zrazu, aby som prehlušila to neznesiteľné ticho, čo
bolo okolo nás. Pozrel na mňa najdivnejším pohľadom na svete aký dokázal
vyčarovať.
„Neviem,
zabávam sa, spievam, fotím.... sakra, prečo sa ma na to pýtaš?“ myseľ mi
zastala už na slove fotím. Ďalej som nevnímala. Fotenie som vždy milovala viac
ako ostatné veci, čo som mohla robiť. Niekedy som len tak chodila po lese
a hľadala miesta pre nové zábery. Milovala som to, kým som neprišla sem.
Tu som neodfotila nič. Zatiaľ.
„Fotíš?“
zdvihla som pohľad.
„No a? Vadí
ti to?“
„Nie,
myslím, že to je skvelé, ja tiež rád fotím,“ povedala som, keď mi táto debata
začínala pripadať viac a viac divná. Skutočne divná. Tak ako keď by som sa
s chalanom bavila o koláčikoch s ružovou polevou
a striebornými guličkami čo chrumkajú, na vrchu. Opäť chvíľu bolo ticho,
ktoré som využila... nie, ktoré som nevyužila nijako. Spravila som si popcorn,
ktorým som ho neponúkal a poslala som ho spraviť si vlastný. Čo sa týka
jedla, som alergická, na všetkým tých ľudí, čo mi ho kradnú. Áno, viem, že
v jednom balíčku ich viac než dosť. Možno keby som sa delila s niekým
iným. Všetko toto ma opäť priviedlo na predchádzajúce myšlienky o dĺžke
môjho pobytu v tomto dome. Paul mi nedával nič podpisovať, nič nehovoril
a možno som práve teraz klesla až príliš hlboko.
„Budeme tu len
tak sedieť? Pretože ja mám niečo lepšie na práci!“ vyštekol zrazu.
„Čo také?
Počkať, asi viem.... nie je to nejaká snobská párty?“ uškrnula som sa.
„Párty, ale
nie snobská, idem tam s chalanmi a ty asi ideš tiež. Môžeš sa
zoznámiť...“ odmlčal sa a ja som chcela povedať, že o to ani trochu
nestojím, ale potom dopovedal, takže som mu pre zmenu mala chuť vraziť, „...s
ostatnými z ochranky,“ usmial sa na oko milo a postavil sa.
„Pôjdem
rád,“ povedala som prehnane a strojene milo. Hodil na mňa jeden
z jeho takzvaných vraždiacich pohľadov, ktorý vôbec nevraždil a znova
sme sa ocitli v jeho hnusnom aute. Zastali sme pred ďalším rovnako
nazdobeným a prepychovým domom ako bol ten jeho. Už z diaľky bolo počuť
hlasnú hudbu a farebné svetlá. Na párty si naozaj vôbec nepotrpím, asi som
skôr typ samotára.
„Ahoj
Louis,“ privítal ho čiernovlasí chalan ignorujúc moju prítomnosť.
„Prepáč, na
teba som zabudol,“ neúprimne sa na mňa usmial Louis.
„Toto je
Joe,“ ukázal na mňa a Čiernovlasý mi podal ruku, teda vlastne Zayn, podľa
toho ako sa predstavil. Nezdal sa o nič sympatickejší ako Tomlinson až na
pár pekných vlastností, alebo skôr faktov. Postupne ma predstavil aj
s ostatnými chalanmi a tak ako sľúbil aj s ochrankármi.
„Tak, ako sa
ti páči u Louisa doma?“ spýtal sa ma zvedavo Harry. Nezdal sa až tak opitý
ako by podľa počtu pohárikov na jeho stole mal byť.
„Chceš
pravdu alebo milosrdnú lož?“ zasmial sa.
„Pravdu.“
„Louis je
debil a... Louis je debil,“ povedala som nakoniec. Harry sa pobavene zaškeril,
tak že sa mu spravili jamky na lícach. No,
dobre, tak možno je zlatý. Ale ja ako Joe? Prečo musím práve byť ako Joe?
Dokelu!
P.S: Ospravedlňujem sa, že som pri tej predchádzejúcej chapter písala pod obrázok anglicky, akosi mi to prišlo normálne a ani som sa nad tým nezastavila a potom som to už nechcela meniť, takže tak.
P.P.S: Len to som chcela.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára